Jeseň na horách - 11.-13.10.2013

Cieľom trojdňového putovania bola veľmi známa Demänovská dolina, ale mi sme si vybrali menej známe vedľajšie hrebene a vrcholy. Zámerom bol výstup na Sinú a Krúpovú hoľu a ďalšia túra po dohode účastníkov a podľa počasia. V prvý deň sa zrána presúvame do Demänovskej doliny a ubytujeme sa v ubytovni Horskej služby Jasná. Po vybavení formalít sa rozhodujeme pre výstup na Sinú. Sinou končí bočný hrebeň vybiehajúci z Poľany na sever. Sprievodcovia uvádzajú, že je najkrajším vrcholom celých Nízkych Tatier. A majú pravdu. Trasu sme začali neďaleko Jaskyne Slobody a po necelých troch hodinách sme na Sinej. Počasie je oblačné a tak z kruhového výhľadu obdivujeme iba Liptovskú Kotlinu. Južná strana je celá v hmle a tak len dúfame, že zajtra budú lepšie výhľady. Tou istou trasou sa vraciame späť nadávajúc na lesníkov, ktorí vykonávajú ťažbu dreva, ale chodníky nechávajú pokryté haluzami a občas je ťažšia orientácia. Úloha prvého dňa je splnená a vraciame sa na ubytovňu. Tu stretávame ľubovnianov, ale tí prišli za iným účelom. Stavajú novú lanovku a ich pracovným miestom je horná stanica pod Chopkom. Ani druhý deň nevyznieva na výhľady o nič lepšie. Vyberáme sa na náš druhý cieľ - Krupovú hoľu. Trasa začína pre rekreačnom zariadení Lúčky. Pomaly stúpame do hmly a sedla Javorie, z ktorého sme schádzali pred dvomi rokmi keď sme boli na Krakovej holi. V horných partiach pod sedlom je už iba rubanisko. Aj tu je chodník zanesený drevnou hmotou. V polovici nachádzame oznam vytesaný do skaly, že tento chodník postavili študenti elektrotechnickej fakulty z Bratislavy v roku 1975. Ťažiarov to akosi nezaujíma. Posudzujeme kto má aký prístup k ochrane lesa. S naberajúcou výškou sa oblačnosť dvíha a hmla pred nami zázračne ustupuje. Odkrývajú sa pred nami doliny a vzdialenejšie vrcholy. V doline pod Ďumbierom identifikujeme zberačov brusníc. Východne obdivujeme zaujímavé skalné zoskupenie Ohnišťa. Možno by sme sa tam niekedy mali vybrať. My stúpame a cez Tanečnicu a Prašivu sa dostávame do sedla pod Krúpovou hoľou. Hmla je už len na hrebeni. Onedlho sme na hlavnom hrebeni. Pokračujeme smerom na Chopok po južnej strane hrebeňa. Cez hmlu sa nám občas podarí zazrieť teplé slniečko. V doline pod nami sa v jesenných lúčoch slnka ligocú strieborné strechy Kosodreviny a Srdiečka. My hore také šťastie nemáme. Hmla sa vytvorí tesne pod hrebeňom, prevalí sa cezeň na severnú stranu a rozplynie sa nad Liptovskou kotlinou. A tak striedavo za hmly a slniečka prichádzame na Chopok. V Kamennej chate si doprajeme výdatný oddych a občerstvenie. Rozhodujeme sa či zídeme rovno do doliny alebo budeme pokračovať hrebeňom ďalej na západ. Prevláda druha alternatíva a všetci spoločne ideme ďalej. Prechádzame okolo lešenia novej vrcholovej stanice lanovky. Chceme pozdraviť robotníkov z Ľubovne ale pre práve sa lenivo prevaľujúcu hmlu ich nevidíme. Iba počujeme zvuky pracovného náradia. Pokračujeme ďalej cez Dereše a o hodinu sme v sedle Poľany. Tu opúšťame hrebeň. Hodíme pohľadmi na včerajšiu Sinú, dnešnú Tanečnicu a kupodivu v hmle sa vynára aj Chopok. Nešpekulujeme a zostupujeme do doliny. Je 17.hod. keď sa dostaneme na ubytovňu. Celá trasa trvala 9 hodín. Obdivujeme sa, že sme to dosiahli v pohode. Večer sa stretávame z členmi Horskej záchrannej služby Pieniny. Sú medzi nimi aj Šaňo a Valér. Večer plánujeme túru na posledný deň. Vzhľadom na to, že predpoveď na nedeľu nebola priaznivá volíme kratšiu kultúrno- poznávaciu trasu. Ráno nám dáva za pravdu. Obloha je zamračená, preto sa balíme a pokračujeme podľa plánu. V úmysle máme prejsť nenáročný vnútorný hrebeň Demänovskej doliny s výstupom na Ostredok. Keď prichádzame k drevenej rozhľadni obloha sa začína zmodrievať a dolinu zalievajú teplé vlny jesenného slnka. Pred nami sa odkrývajú včerajšie i predvčerajšie hrebene, vľavo majestatný Ďumbier, uprostred železný Chopok. Pokračujeme hrebeňom k pamätníku J. Švermu na Ostredku a k symbolickému cintorínu zahynuvších v horách. Lesným porastom schádzame k Jaskyni Slobody, kde končíme trojdňové putovanie po jesenných farbistých horách. /Text: Ján kunák. Foto: Silvia Dubničková/