Beda, kto v mori vidí iba vodu, kto nepočuje nemú prírodu, kto v skalách vidí iba skaly.
Všetky knihy zožltnú, ale kniha prírody má každý rok nové, nádherne vydanie.
Len ľudia sú schopní skaziť mi náladu, príroda nikdy.
Príroda nikdy nezradí srdce, ktoré ju miluje.
Rozum je svetlo, ktorým sa má príroda osvietiť, nie zapáliť.
Hory naše hory, milujem vás vrele, dám vám dušu svoju, dám vám srdce celé.
Táto krajina pripomína chrám. Keď vchádzaš do tejto krajiny, chcel by si pokľaknúť, ukloniť sa po pás a srdcom zabúchať na dubové dvere. Ale je to darmo. Dvere sú otvorené a spoza nich Ťa víta ľudský hlas. „Nekľakaj, veď si jeden z nás a nie si v kostole! Chlieb a soľ Ťa čaká na stole!"
Kto raz položil srdce na oltár prírody, stáva sa navždy túlavým psom.
Svet okolo nás je plný nádherných prírodných javov, nad ktorými zastane rozum a srdce pookreje, ak ich dokážeme vidieť.
Ak pochopíš krásu prírody, nemôžeš zablúdiť.
Príroda bohužiaľ nevie, že človek je jej priateľom.
Prírodu si možno podriadiť len tak, že sa budeme správať podľa nej.
Príroda je úžasná vec. Škoda, že je tak ďaleko.
Radšej sa zodrieť, ako zhrdzavieť.
Domnievame sa, že sme ovládli prírodu, ale ona si pravdepodobne na nás len zvykla.
Život sa podobá krásnemu, hoci namáhavému a vyčerpávajúcemu výstupu na horu. Čím vyššie sa bude vystupovať, tým čistejšia je pramenitá voda, tým belší sneh, jasnejšie nebo, tým čistejšia duša človeka.
Naozajstným útočiskom, ktoré je a zostane ľuďom s boľavou dušou, je príroda.